Aj keby Radek Hajda nakoniec naozaj mal na hrobe napísané „nepřekročil stín Behind The Shadows“, nevypovedalo by to o ničom inom než o neznesiteľnej ľahkosti nostalgie. Prípadne ešte tak o fenoméne, ktorý jeho kapela vytvorila. SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY už nikdy nezložia druhú „Shadow“, no na druhej strane duša kapely nepominula ani so Zuzanou Zamazalovou, ani s Petrom Staněkom. Čo by za to dalo kopec iných tuzemských samozvaných legiend. Navyše, kruto povedané, Hajdovci majú momentálne úplne iné starosti a úplne inú výzvu než dokazovať čokoľvek domácim fanúšikom, ktorí ich poznajú odzadu aj naruby.
Je to paradox, no SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY naplno prerazili do zahraničia (po recenziách v renomovaných magazínoch sa to tak už hádam dá nazvať) vtedy, keď naplno zavrhli angličtinu. Koľkokrát ste čítali výhovorky géniov, ktorí by si už dávno podmanili svetové pódia, nebyť toho, že sú znevýhodnení národnosťou a mali sa narodiť o pár stoviek kilometrov na západ. Za to, akých blbcov z nich SSOGE urobili, si zaslúžia ďalší bod navyše. Všetka česť.
„Návaz“ vykračuje oproti „Relic Dances“ vpred smerom k prirodzenejšiemu snúbeniu doommetalovej hudby s moravským folklórom. Ešte stále treba folklórne aranže ohýbať, no nie až tak príliš. Znejú oveľa prirodzenejšie, dostávajú oveľa viac priestoru na rast, nehovoriac o tom, že v Pavlovi Zouharovi našiel Radek Hajda najlepšieho huslistu, aký mu kedy v kapele účinkoval. A vôbec, folklórna tvár albumu je čosi, čo má smerom k zahraničiu úplne najväčší potenciál. Teraz už zostáva len netrpezlivo čakať, koľko ľudí sa (ne)nechá domotať idiotom, ktorý v Season Of Mist rozhodol o tom, že SSOGE budú propagovaní ako folkmetalová kapela.
Keď už sme sa bavili o prekračovaní tieňov, za najsilnejšie kompozície možno označiť „Skryj hlavu do dlaní“ a „Pramen, co ví“, ktoré objektívne konkurujú tomu najlepšiemu, čo kapela kedy vytvorila. Je skvelé, že Pavel Hrnčíř nepatrí medzi spevákov, ktorých ego by kolidovalo so záujmom kapely. Priestoru na „Návaz“ má nepomerne menej než speváčka Hanka a nemyslím tým iba kvantitu. Zdá sa však, že to znáša celkom dobre. Zvyšku kapely sa darí z času na čas zamaskovať tu nadbytočné šepoty, tam príliš nápadný pátos, ktorý občas ujde aj Hanke. Tá sa definitívne usadila v školene civilnej polohe, čo trochu zamrzí v záverečnej „Samodiva“, kde predvedie pár tlačených, nástojčivých a veľmi vášnivých okamihov. Úplne najsilnejšou vokálnou zbraňou albumu sú zbory všetkého druhu, vymyslené, zaranžované, nahraté, nazvučené a vyprodukované ozaj bravúrne.
Opäť škoda, že si Season Of Mist vybrali za výkladnú skriňu albumu rýchlu „Slava“, ktorá svojou „podbízivostí“ a trochu aj textom pripomínajúcim telefónnym zoznam slovanského panteónu patrí skôr k doplnkovým než nosným.
Ak na Metalopolise razíme teóriu, že k domácim albumom treba pristupovať rovnako ako k zahraničným, v prípade „Návaz“ to musí platiť rovnako a zároveň presne s opačnou logikou ako vo väčšine prípadov. To, že niektorí z nás poznáme kapelu ako vlastné topánky a roky ju podrobne sledujeme, by nemalo ovplyvniť úsudok o tom, aký náramne podarený exportný artikel v „Návaze“ vytvorila, kombinujúc určite aj veci, ktoré vo vnútri hraníc Československa prekvapia menej než mimo nich.
Na tento album môže byť Česká republika právom hrdá. Nesie v sebe potenciál zaviať svieži vietor do nešťastného stiesneného žánru, do ktorého bol napchatý francúzskym obuvákom (alebo definitívne dokázať, že doň nikdy nepatril) a ak chceme byť spravodliví, ako „ďalší“ album je oveľa lepší než býva u ďalších albumov dlhohrajúcich kapiel zvykom.